Kto si v predvianočnom zhone prečítal aspoň kúsok z textu uznesenia vlády zo 6 novembra k návrhu opatrení vlády SR na prekonanie dopadov globálnej finančnej krízy vie, že ide znovu len o čistý populizmus. A kto nestihol, nech mrkne na môj predošlý článok.
Vládny dokument totiž primárne nerieši ekonomické dopady krízy. Koalícii ide predovšetkým o posilnenie štátnej kontroly nad energetickými spoločnosťami a "spravodlivom" prerozdeľovaní ziskov. Je to totiž v logike a v súlade s "ekonomickým" vnímaním sveta podľa Roberta Fica. V jeho purpurovom svete je totiž absolútne legitímne "nariadiť" bankám aby ďalej veselo poskytovali (často nekryté) úvery pod hrozbou zdanenia zárobkov bánk z úrokov, eventuálne hrozbou núteného zníženia bankových poplatkov (viď včerajší článok SME). Čo nás tam potom, že riziko nesie vždy konkrétna banka, ktorá úver poskytuje a nie štát? O to lepšie...
Viete si predstaviť inú krajinu, kde by premiér bez akejkoľvek politickej zodpovednosti hlásal niečo podobné? Možno tak Kuba alebo Venezuela (na recepciách ambasád daných štátov, sa človek čo to priučí, že?)... V Európe sa mi ťažko hľadá paralela. Uvedomuje si pán premiér, akú ranu päsťou môže takýmito výrokmi spôsobiť už i beztak krehkej slovenskej ekonomike? Pán premiér, spomeňte si na to, koľko miliárd musela Národná banka vypumpovať do finančného systému aby "zalátala" následky Vašich ľahkovážnych rečí o tom, že to prijatie eura na Slovensku netreba brať až tak vážne? Ak by niekto mal prístup k archívom SME nech si pozrie články tesne po voľbách a skúsi tú sumu vyčísliť...
Naspäť k summitu a ekonomickej kríze. Napriek počiatočným ostrým replikám, ktoré lietali medzi nemeckým ministrom financií Peerom Steinbruckom a britským premiérom Gordonom Brownom sa zdá, že sa hlavy členských štátov na summite EU nakoniec predsa len dohodnú a balíček odsúhlasia. Upokojúco pôsobí fakt, že napriek ťažkým časom, sa EÚ nevydala rovnako populistickým smerom a bianko šeky na zoštátňovanie energetických spoločností neponúka.
Mementom by nám mal byť predovšetkým ruský model, kde sú náklady na produkciu a celkový chod štátnych energetických spoločností dodotované daňovými poplatníkmi, zisky však idú do súkromných kešení. Takýto model sa potom ťažko dokáže vyrovnať s náhlymi výkyvmi, ako je napríklad súčasná kríza. Keď je potrebný extra cash, nie je kde ho vziať. Zo súkromných švajčiarskych účtov ho ťažko vydolovať. Nie náhodou pred troma dňami ratingová agentúra Standard & Poor's mnohým ruským štátnym firmám, vrátane všemohúceho Gazpromu a Rosneftu, o niekoľko bodov znížila rating (viď tlačovú správu) a ruskému hospodárstvu predpovedala temnú budúcnosť.
Najdôležitejšia otázka ostáva nezodpovedaná. Ktorý model vlastne preferujete pán premiér? Sú opatrenia vlády skutočne v súlade s predloženými návrhmi EÚ?
