O solidarite a demokracii. Tej európskej.

Autor: Kristian Takac | 8.10.2011 o 15:24 | (upravené 8.10.2011 o 15:35) Karma článku: 7,56 | Prečítané:  816x

V politike treba vedieť čítať medzi riadkami. Každý, kto to aspoň trochu dokáže, bez problémov pochopí motívy nemeckej kancelárky Merkelovej a jej kolegov z Luxemburgu a Bruselu, ako aj dôvody náhleho, 180 stupňového obratu v ich postoji voči eventuálnym slovenským výnimkám v otázke eurovalu.

Všetko nasvedčuje tomu, že minulý víkend, počas varšavského summitu Východného partnerstva sa po rozhovoroch našej premiérky s kancelárkou zrodil kompromis. Vyzeralo to, že by s nim dokázala žiť tak SaS ako aj lídri EÚ. V utorok, po vystúpení Fica a jeho ubezpečení, že euroval v parlamente podporí, je všetko inak. Ochota EÚ pristúpiť na akúkoľvek modifikáciu EFSF je zrazu nulová.

Realpolitik? Áno, určite. Ak Fico euroval podporí a v NR SR máme dostatok hlasov, ktoré za euroval zahlasujú (aj bez SaS), tak načo sa zbytočne trápiť? Záujem lídrov eurozóny manifestovať jednotu bloku je pochopiteľne vyšší, než ustupovať malému, relatívne nedôležitému členskému štátu v otázke globálneho významu.  Lenže euro, ktoré sa najviac blýska, nie je nutne to, ktoré je najzlatšie. Náhly obrat sa politikom eurozóny môže z dlhodobejšieho hľadiska vypomstiť.

Je jasné, že neodsúhlasenie eurovalu súčasnou koalíciou povedie buď k reorganizácii vlády alebo rovno k predčasným voľbám. Nech je ako je, s určitosťou to znamená otvorenie dverí vláde SMERu v nejakej podobe. A to by vzhľadom k rozšafnosti a populizmu, s akou bývalá vláda pristupovala k verejnými financiám, pánom z Bruselu nemalo byť jedno. Ak Fico za dva roky dokázal zvýšiť hrubý verejný dlh z 27,5 na vyše 40 percent, netreba pochybovať o tom, že to dokáže znovu. Pri dlhu okolo 80 percent HDP a  vražednom tempe zadlžovania, by sme mohli byť už celkom vážnym kandidátom na čerpanie pomoci z EFSF, či ESM. Otázka je, či by sa Nemcom chcelo zachraňovať ďalšiu problematickú krajinu.

Ficovo alibistické áno eurovalu, ale nie v rámci hlasovania 11. októbra je ukážkou toho, ako veľmi bude ochotný riešiť prípadné budúce problémy eurozóny. Expremiérovi nejde o vec samu, ide mu o vybičovanie emócií a predovšetkým nahnanie hlasov. Je smutné, že Európa sa správa podobne. V situácii, keď je jasné, že Grécko potrebné reformy neimplementuje, by principiálny postoj SaS mohla aspoň rešpektovať. Obzvlášť ak SaS iné členské krajiny v budovaní ich spoločnej ilúzie neblokuje. Takto Európa len svojim postojom dáva najavo, že skôr než o princíp, jej ide o dočasné zbavenie sa problému. Rovnako smutné je, že indiferentne sa k budúcnosti slovenskej vlády stavajú práve politici z EPP a ALDE, teda tí, ktorí by na udržaní pravicovej vlády mali mať najväčší záujem. Neuškodilo by inšpirovať sa od eurosocialistov, ktorí deklarovaný zámer SMERu 11. októbra hlasovať proti eurovalu obchádzajú taktickým mlčaním. Praktická ukážka principiálnosti a la sociálna demokracia...

A teraz tú o solidarite. Proponenti navýšenia EFSF a vytvorenia trvalého ESM argumentujú tým, že odmietnutie tohto riešenia by bolo výrazom nedostatočnej solidarity medzi členskými krajinami (a to by následne mohlo viesť až k rozpadu EÚ ako takej). Áno, tento argument môže skutočne zabrať pri Írsku alebo Španielsku, krajinách kde existuje vôľa veci riešiť. V prípade Grécka ide skôr o  solidaritu vynútenú a pri pohľade na neustále peloponézske štrajky ako výsmech zdravému rozumu. Dôležitejšia je však otázka, ako svoju solidaritu so Slovenskom manifestuje EÚ. Tým, že sa odmieta čo len baviť o špecifickom slovenskom riešení (aj na úkor pádu vlády)? V časoch ekonomickej krízy, keď je potreba politickej stability a finančne zodpovednej vlády najväčšia, je takýto postoj sotva možné považovať za výraz solidarity...

A čo demokracia, vláda ľudu a väčšiny? Je správne ísť proti väčšinovému názoru a má na to malinké Slovensko, prispievajúce do potenciálne navýšeného EFSF relatívne malým dielom vôbec právo?  Áno má. EÚ je totiž elitným klubom nielen tým, že sú v ňom združené krajiny s vysokým HDP ale aj tým, že väčšina jej členov má za sebou relatívne dlhú tradíciu demokracie. Počas svojej existencie EU niekoľkokrát podala jasný dôkaz o tom, že je v rámci demokracie pripravená brániť aj názor menšiny. Stalo sa tak napríklad v prípade päťmiliónového Dánska keď hlasovalo za maastrichtskú zmluvu, alebo najnovšie v prípade rovnako veľkého Írska pri hlasovaní o lisabonskej zmluve. V prípade Slovenska však členovia EÚ odmietli právo menšiny na odlišný názor. A to aj napriek tomu, že Slovensko ostatným členom nebránilo ísť zvolenou cestou. Alebo že by práve preto?

V každom prípade, zmenila si sa Európa. Žeby kríza stredného veku?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?